PO PIATY RAZ V JERUZALEME (Sk 21,15-23,35)

            Pavol túžil nasmerovať svoje cesty do Ríma a potom ešte ďalej – do Španielska. Avšak skôr, ako by sa vybral do Ríma, ozvala sa v ňom túžba vidieť Jeruzalem. Pavol sa nijako nevedel vymaniť čaru tohto mesta, ktoré „zabíja prorokov a kameňuje tých, ktorí sú k nemu poslaní“.  

            Len málo ľudí v Jeruzaleme prijalo Pavla s otvoreným náručím. Oficiálna cirkev bola k nemu síce zdvorilá, ale aj rezervovaná a chladná. Písmo nespomína, že by niektorý z jeruzalemských bratov prejavil obdiv nad úsilím, ktoré Pavol venoval šíreniu kresťanstva medzi pohanmi. Zato výčitiek sa mu od nich dostalo dosť: zrovnoprávnil Židov a pohanov. To ich uráža. Je to zrieknutie sa Mojžiša a Zákona. Ani Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, iba naplniť. Na to Pavol zabúda. A nakoniec – nenechá sa usmerňovať zásadami materskej Cirkvi v Jeruzaleme. To zaváňa rozchodom so spoločenstvom.

            Navrhli mu verejné pokánie. Malo byť spojené so sedemdňovým očistným pobytom v chráme (on i štyria ďalší mládenci) a zaplatením výdavkov za všetkých s tým spojených (keďže mládenci boli chudobní). Znamenalo to uhradiť výdavky za pätnásť oviec, pätnásť košov chleba a koláčov, práve toľko krčahov vína a pobyt. Hoci Lukáš o tom nepíše, vieme si predstaviť, ako sa proti navrhnutej forme pokánia búrilo Pavlovo vnútro! Cítil sa ako hračka v číchsi rukách. Možno v celom svojom živote nepriniesol väčšiu obetu ako teraz, keď sa rozhodol prijať návrh materskej Cirkvi. Možno veril, že takto urobí aspoň krok k tomu, aby sa priblížili jeruzalemská Cirkev s pohanokresťanskou Cirkvou.

            Existuje viac teórií, odkiaľ Pavol získal peniaze na zaplatenie obety. Mohol mu ich poskytnúť Jakub – hlava jeruzalemskej Cirkvi, s ktorým mal Pavol korektné vzťahy. Mohli byť použité zo zbierky, ktorú Pavol priniesol pre chudobných v Jeruzaleme. Ďalšou možnosťou je, že použil peniaze zdedené po rodičoch alebo mu finančnú pomoc mohol poskytnúť synovec žijúci v Jeruzaleme.

            Nadišiel deň vykonania pokánia. Pavol vstupoval do chrámu. Sprevádzalo ho niekoľko priateľov. Netešilo ho, že všade navôkol videl fanatické skupiny Židov z Efezu, ktorých bolo ľahko rozpoznať podľa krojov jasných farieb. Títo si dobre pamätali na nepríjemnosti, ktoré im Pavol v Efeze spôsobil. Preto ho ktosi zo zástupu obvinil – hoci to nebola pravda – že jedného z priateľov, pohana, zaviedol na nádvorie určené len pre Židov. Podľa židovského zákona totiž pohan nesmel vstúpiť do tohto priestoru. Všade na to upozorňovali nápisy v gréckom i latinskom jazyku: „Kto bude prichytený, bude sám pred sebou zodpovedný za následnú smrť“.

            Židia zvalili Pavla na zem. Kopali doňho, preklínali ho. Ostane navždy tajomstvom, prečo Pavla nezabili hneď na mieste. Krik a zhon zmobilizoval rímsku stráž a jej veliteľ Lyziáš vytrhol Pavla z rúk rozvášneného davu. To mu zachránilo život. Pavol požiadal Lyziáša, či smie prehovoriť k davu.

            Keď Pavol prehovoril, dav Židov ho počúval. Ale len dovtedy, kým Pavol opäť nespomenul, že Boh ho vyvolil, aby ho poslal ďaleko medzi pohanov. Keď padlo slovo „pohania“, rev a zúrivosť davu, ktorý sa považoval za jediných „vyvolených“, sa opäť vystupňovali. Riman Lyziáš síce nič z Pavlovho príhovoru, ktorý zaznel v aramejčine, nerozumel, ale pochopil, že musí ísť o nejakú spornú židovskú náboženskú otázku. Rimania čo ako mocní nikdy nevedeli premôcť istý pocit strachu, keď stáli pred rozvášnenou zúriacou čriedou Židov.

            Niektorí biblisti nepredpokladajú, žeby Pavol naozaj prehovoril k davu. Je málo pravdepodobné, že by mu rímsky veliteľ, ktorý sa veľmi obával židovskej vzbury, dal na to povolenie. Rovnako je nepravdepodobné, žeby človek, ktorý bol pred chvíľou lynčovaný, vládal prehovoriť k ľudu.

            Reálnejšie vyznieva informácia, že veliteľ Lyziáš dal Pavla zbičovať. Pavol sa bráni, že je rímsky občan. Lyziáša následne opantáva strach, lebo rímske občianstvo chránilo človeka pred bičovaním i spútaním, a on Pavla už nechal spútať a dal rozkaz i bičovať. Za to môže byť Lyziáš zbavený svojej hodnosti. A preto si ešte raz overuje: „Ozaj si rímskym občanom?“ Nebál sa, že by mu Pavol klamal. Za lživé prisvojenie si rímskeho občianstva bol trest smrti. Preto to nikto nezneužíval.

            Lyziáš nič nenachádzal na Pavlovi, za čo by si zasluhoval smrť alebo putá. Keď sa dozvedel, že Židia sa chystajú zabiť Pavla, postavil sa na jeho stranu. Vzal pero a napísal list správcovi provincie Félixovi sídliacemu v prímorskej Cézarei. V liste v krátkosti opísal Pavlov prípad ako i svoj názor, že si myslí, že Pavol je nevinný.

            Počas týchto ťažkých chvíľ sa v jednu noc Pavlovi zjavil Pán, ktorý mu povedal: „Buď pevný! Lebo ako si o mne svedčil v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme.“ Pavol cíti v sebe novú silu. Akoby zázrakom unikol smrti v Jeruzaleme. Je to dôkazom toho, že ani fanatizmus nepriateľov, ani úskočnosť znepriatelených „bratov“ nezmôžu nič proti Božím plánom. Pavol smeruje k Rímu, i keď ako väzeň v putách. Cézarea je prvou etapou na tejto ceste.

(zdroje: František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol, Yves Ivonides: Obor kresťanstva)